13 poschodí a svet ako na dlani,
okná vo tme blikajú a červené svetlá
áut sa v diaľke strácajú, len jedno dievča sama
na streche so svojimi myšlienkami.
Keď bola ešte malá, tak to bolo strašne fajn,
jej otec bol s ňou a brával ju na kolená,
myslela si, že to bude takto naveky,
no jeden večer odišiel a nepovedal kam.
Jej život bol boj a nevedela prečo, chce
všetkým ľuďom dokázať, dokázať niečo,
každé ráno do školy a tam stále márne
túžiť znovu, kým to všetko prebolí.
A kdesi v jej vnútri sa skrývalo ďalej
dievčatko, ktoré chcelo prijatie a nádej.
Bože, pomôž! Bože, kde si? Chcela
na dobrú noc počuť tichý spev.
Spi, malé dieťa, tvoj otec ťa drží,
už je dobre, už je po všetkom, už nič ti nehrozí.
Budú ťa chrániť jeho silné ramená,
tak zostaň takto schúlená.
Z posledných síl si musela sa biť
vždy sama proti všetkým, no už to neplatí.
Spi, moje dieťa, tvoj otec ta drží
vo svojom objatí.
Keď mala 12, tak si prvýkrát šlahla, no a
potom padala len nižšie a nižšie,
toľkokrát z toho už vystúpiť chcela,
ale zdalo sa, že ten vlak príliš rýchlo išiel.
Keď jej bolo smutno, chodievala k jazeru
nakŕmiť labute tak na sklonku zimy,
chcela by byť taká čistá a biela,
chcela by mať krídla a odletieť s nimi.
Niekedy sa dívala k oblakom a zdalo
sa jej, že z neba na ňu hľadí Boh.
Či tam niekde býva a či ju vidí?
Či pozná jej prázdnotu a život plný špiny...
Už je toho veľa, už to musí skončiť,
tak vyšla sem hore a zrazu mala pocit,
že niekto je pri nej, že niečo sa stane,
keď zdvihla svoju tvár a chvejúce sa dlane.
V tej chvíli ju niekto zobral na kolená,
v tej chvíli jej niekto ticho pošepkal:
Ty si moja princezná, moja vyvolená,
tak dlho som ta hľadal, toľko som čakal!
V tej chvíli zmizla všetka hanba a špina,
v tej chvíli zrazu chcela tancovať
a vedela, že vo vnútri je už celkom iná,
že nikdy už nebude musieť utekať.